Na rezort kultúry sa „vrhli“ nominanti SNS.

S Ivanou Šátekovou a Erikom Šille sa Sandra Polovková rozpráva o tom, prečo je občianska angažovanosť a aktivita prirodzená? Prečo umelci prostredníctvom umenia reagujú na ohrozenia demokracie? A s obavami, ale aj nadhľadom komentujú aktuálnu situáciu v kultúre.

Podujatie "Sloboda nie je happy end!" podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

Niekoľko dní po vstupe sovietskych vojsk v auguste 1968 sa rozhodla odísť z Československa. Podporila ju matka, ktorá nástojila, aby emigrovala spolu so sestrou. Obe sestry, Viera Nováková Noy a Marta Nováková Gavorová, sa uchytili v Spojených štátoch. Stali sa známymi odborníčkami vo svojich profesiách: Viera ako fyzioterapeutka a Marta ako biochemička.

Žili bohatým spoločenským životom a v emigrácii sa mohli opierať o obrovskú súdržnosť židovskej komunity a komunity emigrantov. Aj vďaka nim získala Viera Nováková prácu v rehabilitačnom inštitúte s vynikajúcou povesťou, ktorý navštevovali politici i smotánka z Hollywoodu. A čiastočne to bolo aj vďaka tomu, že prišla z Piešťan, kúpeľov známych aj medzi lekármi v USA.

Juraj Braun sa narodil 1. mája 1952 v Bratislave do židovskej rodiny. Matka bola počas vojny internovaná v koncentračnom tábore. Otec pochádzal z Bratislavy z ortodoxnej židovskej rodiny a počas vojny sa ukrýval v Maďarsku a na Slovensku.

Majetky Braunovej rodiny boli počas vojny arizované, ale po vojne dostali časť naspäť. Po nástupe socializmu boli majetky manželov znovu znárodnené a počas Akcie Z boli vysťahovaní na vidiek.

Po návrate do Bratislavy mali rodičia problémy so zamestnaním pre ich kapitalistický pôvod. Juraj bol terčom antisemitských prejavov zo strany rovesníkov. V roku 1968 bol účastný na tábore židovskej mládeže v Dubrovníku, neskôr bol zato vypočúvaný Štátnou bezpečnosťou. V roku 1980 emigroval do USA. Tam pokračuje v kariére lekára doteraz. V roku 1991 sa oženil s dcérou preživších šoa z Československa.

Predstavitelia vládnej koalície bez ostychu „valcujú“, čo uznajú za vhodné.

S Alexandrou Kusou a Branislavom Panisom sa Sandra Polovková zhovárala o tom, prečo je pre demokraciu dôležité obraňovať verejné inštitúcie?

Témou diskusie nie je iba osobná skúsenosť hostí z nedôstojného a neodborného odvolania z pozícií riaditeľov, ale aj dôvody prečo byť motivovanými občanmi a zaujímať sa o fungovanie, prácu, výsledky erbových kultúrnych inštitúcií.

Je to záznam verejnej diskusie, ktorá sa odohrala 4. decembra v Tichu a spol., v Bratislave.

Vznik diskusie a záznamu podporil z verejných zdrojovov Fond na podporu umenia.

Ján Roda sa narodil 14. decembra 1952 v Žiline do židovskej rodiny. Narodil sa síce až po vojne, ale zdieľal traumy obdobia druhej svetovej vojny cez svoju rodinu – jeho otec prežil zrejme len preto, lebo bol lekár a na tých sa deportácie v roku 1942 nevzťahovali.

Roda hovorí aj o nezhodách so svojim otcom, komunistom, ktorý vstúpil po vojne do KSČ z presvedčenia, ale nevystúpil len vďaka jej mafiánskej štruktúre. V roku 1982 emigroval Ján Roda do USA.

Ľubica Droppová sa narodila v Bratislave. Svoje detstvo a mladosť prežila v Banskej Bystrici. Jej otec bol významný bankár, ktorý sa zúčastnil SNP a veľmi významne pomohol slovenskému majetku, zajatý a väznený v Mauthausene. V rokoch 1953 - 1956 bol väznený aj komunistickým režimom. Matku dohnal komunistický režim k samovražde.

Lýdia Ferová sa narodila židovským rodičom v predvečer druhej svetovej vojny. Strasti holokaustu sa rodine bohužiaľ nevyhli. Otecka odviezli prvým transportom do Auschwitzu, kde ešte v tom istom roku zomrel. O pár mesiacov neskôr musela odísť mamička so štvorročnou Lýdiou do pracovného tábora v Novákoch.

Po roku sa podarilo zveriť malú Lýdiu do starostlivosti strýka, ktorý mal štatút „vyvoleného“ – vďaka svojej profesii bol dôležitým pre Slovenský štát a mohol zostať na slobode, hoci bol aj Žid. Lýdia sa tak dočkala konca vojny v relatívnom bezpečí, zatiaľ čo jej mamička putovala aj so svojimi rodičmi do Auschwitzu – rodičia tu zahynuli, ona prežila a vrátila sa domov za svojou dcérou. Roky odlúčenia ale narušili puto medzi matkou a Lýdiou a viedli k odcudzeniu, ktoré sa im už nikdy nepodarilo úplne prekonať.

Predstavitelia koalície neváhajú opakovane klamať.

Prečo potrebujeme slobodné médiá? Prečo sa ich snažia diktátori ovládnuť alebo zničiť? Ako môžu médiá pomáhať v zachovaní demokracie, podpore kritického myslenia, overovania faktov?

Sledujte alebo počúvajte v ďalšej časti relácie Sloboda nie je happy end! s hosťom, šéfredaktorom Denníka N, Matúšom Kostolným.

Je to záznam verejnej diskusie z 8. novembra v Tichu a spol., v Bratislave.